V CVIČENÍ pomôžu všetky tie "smiešne" jemné cviky, ktorým sa ľudia, ktorí su v dobrej fyzickej kondícii skôr vysmievajú. Ale len dovtedy, kedy sa nestretnú s nejakými problémami u seba, kde budú musieť pochopiť ako sa cíti hypermobilný a telesne slabý človek. MIKROPOHYBY - MALÉ ROZSAHY POHYBOV hypermobilného človeka ustabilizujú a privedú až do KĽUDOVÉHO BODU - NEUTRALITY, kde cíti svoj STRED. Pre človeka, ktorý je stuhnutý naopak sú veľmi vhodné makropohyby - veľké rozsahy pohybov, kedy ucíti chýbajúci priestor v tele. Aj preto veľmi stuhnutý človek môže cítiť určitú averziu k cvičeniam prevádzaných v mirkopohyboch, pretože mu ešte viac zavierajú priestor v tele. To sa stáva, keď v skupine cvičia rôzne typy ľudí. Vtedy je potrebné inštruovať minimálne tieto dve skupiny ľudí opačným typom prevedenia toho istého cviku.
Všeobecne sa hovorí, že hypermobilní by nemali cvičiť JIN JÓGU. Zostávať dlho v pozíciach, najmä v tých v stoji, pretože po nejakom čase strácajú pozíciu, doslova sa už roztopia, uvoľnia a necítia kde sú hranice. A stuhnutí medzitým ešte len začínajú cítiť, že sa niečo len začína diať, uvoľňovať a velebia dlhým výdržiam. Dá sa však vydržať takú primeranú dobu, v ktorej človek cíti, vníma telo, jeho pocity, a rozsah pohybu nemusí byť taký veľký, naopak malý, tak, aby telo si dokázalo uchovať informáciu kde sa nachádza NEUTRÁLNA - CENTROVANÁ POLOHA v KĹBE. Tým sa zaoberá napr. DNS - Dynamická Neuromuskulární Stabilizace dle Koláře - Vývinová Kineziológia, ktorá v terapii dokáže riešiť problémy aj u hypermobilných ľudí.
Všeobecne sa ďalej hovorí, že hypermobilní by mali cvičiť cviky najmä na ZEMI, lebo im poskytuje OPORU. To je pravda, no dospelý človek nie je bábätko, ktoré sa pohybovo ešte len vyvíja, plazí sa, chodí po štyroch, sedí. Dospelý človek potrebuje byť stabilný a pohyblivý v rôznych iných životných činnostiach, kde jednoducho používa telo aj v stoji, chôdzi, či iných fyzických aktivitách, športoch, kde chce byť bez bolesti a potiaží, v radosti a naplnení. OPORU môžu totiž veľmi inteligentne vytvoriť aj CVIČEBNÉ POMôCKY a NÁRADIA. Tie neraz napodobujú aj situácie z bežného života keď pri iných činnostiach ako je cvičenie používame náradie alebo sme v interakcii s nejakými predtetmi okolo nás. Sú formy fyzioterapie, či športov, ktoré používajú bežne cvičebné pomôcky a náradia. Sú však aj techniky pohybu, ktoré použitie nejakých pomôcok pokladajú za niečo trápne a zbytočné. Pripomínajú im niečo ako barle či vozík, rehabilitáciu v nemocnici. Nech ! Nech sa cvičitelia viac vzdelajú ako pristupovať k rôznym ľuďom, s rôznymi problémami, aby tí ľudia k nim zase prišli znovu. Cvičiteľ, ktorý má v skupine slabých ľudí a pristupuje k nim zo svojej pozície silného zdravého zdatného a chce po nich takú prax akú má sám/a, alebo nechápe prečo tí dvaja traja tam stále sú takí nešikovní, nechápajúci a stále si cvičia po svojom, tak by sa buď mal viac vzdelať, ak chce tým ľuďom naozaj pomáhať, alebo ich poslať cvičiť inam, keď nemá záujem venovať sa aj terapeutickej zložke pohybu u takých typov ľudí.